В Словакии существует родолюбивое движение "Возрождение", которое регулярно проводит акции в поддержку Сербского Косова. Ниже мы приводим ссылки на специальную рубрику, посвященную Косово, на сайте этого движения, текст статьи о Видовданском марше на словацком языке и стикер, разработанный и выпущенный этим движением:
Pri príležitosti 621. výročia bitky na Kosovom poli sa delegácia Slovenského Hnutia Obrody zúčastnila na Vidovdanskom marši v Srbsku. Vidovdanský marš je podujatie tradične organizované Srbským Ľudovým Hnutím 1389. Tento pochod začal 14. júna pred Chrámom sv. Sávu v Belehrade a po 14 dňoch a asi 300 kilometroch sa skončil pri pamätníku bitky na Kosovom poli v Gazimestane. Vidovdan (deň sv. Víta), čiže 28. jún, je kresťanský sviatok slávený v Srbsku a iných pravoslávnych krajinách. Tento sviatok je spájaný s bitkou na Kosovom poli z roku 1389, kedy srbské stredoveké armády za cenu ťažkých strát spomalili expanziu Tureckej ríše do Európy.
Vyrazili sme v pondelok 14. júna z Belehradu, ďalej sme pokračovali cez Ralju, Mladenovac, Topoľu, Kragujevac, Knič, Kraljevo, Ušče, Studenicu, Rašku, Leposavič, Banjsku a pochod sme ukončili v sobotu 26. júna v Kosovskej Mitrovici na etnickej hranici medzi srbskou a albánskou časťou mesta. Denne sme prešli pešo od 20 do 50 kilometrov, niekedy za veľkých horúčav a niekedy za studeného dažďa. Spali sme v školských telocvičniach alebo pod holím nebom v armádnych spacích vakoch. Niekedy sme jedli konzervy a inokedy sme si pochutnávali na miestnych špecialitách. Cestou sme sa zastavili na významných miestach pre srbské pravoslávie - kláštoroch Žiča, Studenica, Banjska a Gračanica. Čím viac sme sa blížili ku Kosovu, tým nás ľudia vrúcnejšie vítali. Na konci pochodu sme sa presunuli do srbskej enklávy Gračanica, neďaleko Prištiny, kde sme navštívili tábor s utečencami a v pondelok 28. júna sme sa všetci zišli pri pamätníku bitky na Kosovom poli v Gazimestane.
Význam pochodu Vidovdan nie je ani o precestovaných kilometroch a ani o oddychovaní v tak nádhernej krajine akou je Srbsko. Význam spočíva v pomoci ľuďom, ktorí za nepriaznivej medzinárodnej mocenskej situácie boli odtrhnutí od svojej domoviny, prišli o svoje domovy a ocitli sa pod okupáciou v nepriateľskom umelo vytvorenom štáte. Hoci väčšinu ľudí žijúcich v severnom Kosove sme podporili len duševne, aby vydržali a nestrácali nádej na zmenu. Ľuďom, ktorých vyhnali z ich domovov sme pomohli aj materiálne liekmi a zdravotníckym materiálom zo Slovenska. Väčšina z týchto ľudí prišli o svoje domovy v roku 2004. Žili vtedy v malých enklávach v Kosove a Metochiji. Vtedy Albánci rozpútali veľké nepokoje a začali útočiť na svojich srbských spoluobčanov. Medzinárodné sily nielenže situáciu nezvládli, ale ju ešte zhoršili. V tábore nám to staršia pani so slzami v očiach postupne všetko povedala. Najprv prišli vojská KFOR, prehľadali im domy, zhabali zbrane, zatkli vodcov domobrany a odišli. Neskôr sa vrátili ďalší vojaci s tým, že sa k ich domov blíži skupina agresívnych Albáncov a oni nie sú schopní ich domovy obrániť. Dostali pár desiatok minút na zbalenie najdôležitejších vecí a vojaci ich odviezli do dočasných táborov. Dakedy mali títo ľudia domy o 150 m2 a teraz žijú v kontajnerových unimobunkách o rozlohe 12 m2 . Aj humanitárne organizácie na nich zabudli, do albánskych častí nosia humanitárnu pomoc, ale Srbi ako keby tu ani neexistovali. Jediné, čo títo ľudia dostávajú, je jedno teplé jedlo denne a pomoc od takých dobrovoľníkov akými sme aj my.
Aj napriek všetkému ťažkému, čo títo ľudia museli prežiť, nás títo ľudia s radosťou privítali a pohostili. Sú veľmi radi, že Slováci ich podporujú a že Slovenská republika ako jeden z mála štátov Európskej únie si ctí právo a spravodlivosť a odmieta uznať Kosovo ako nezávislý štát. Dúfam, že nabudúce sa nájde viac statočných a odhodlaných ľudí vydať sa na takúto cestu a aspoň z časti vrátiť nášmu bratskému srbskému národu tú pomoc, ktorú nám on venoval počas minulých storočí.
Kosovo je Srbija!
Marek Rusyniak, vedúci Oddelenia pre vonkajšie vzťahy
